Prejsť na hlávný obsah
Spoločným úsilím k zelenej,
konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe.
11 apr 2023
V kategóriach

Dobrovoľníctvo obohacuje obe strany

Miriam postráži deti rómskym ženám, aby sa ony mohli venovať sebe a rozvoju svojich zručností. Matej učí deti z vylúčených komunít, ako pracovať na počítači a robí to rád aj napriek tomu, že niektorí ho volajú úplne iným menom. Vierka chodí pravidelne každý utorok doučovať rómske deti a robí tak už viac ako šesť rokov. Jej prácu oceňujú aj školy, kam deti chodia.

V marci boli už po 14-ty krát ocenené výnimočné dobrovoľnícke skutky a projekty. Veľmi nás teší, že Národná hodnotiaca komisia udelila Mimoriadne ocenenie za dobrovoľníctvo s celospoločenským prínosom Srdce na dlani 2022 aj nám. Vážime si každého dobrovoľníka a každú dobrovoľníčku, ktorí s nami spolupracovali alebo spolupracujú doteraz. Chceli by sme sa poďakovať za ich odvahu a motiváciu a toto ocenenie venovať práve im. Zároveň vám prinášame tri inšpiratívne príbehy z našej „dobrovoľníckej kuchyne“, ktoré vás možno inšpirujú.

Ľutujem, že som s dobrovoľníctvom nezačala skôr

Prvotná myšlienka stať sa dobrovoľníčkou prišla po jej prvom pôrode, kedy začala prehodnocovať svoje dovtedajšie pracovné pôsobenie a premýšľať, čo ďalej. Miriam Ondíková vedela, že chce robiť niečo, čo bude mať hlbšiu myšlienku, väčší zmysel. Niečo, kde bude môcť pomáhať a kde bude zároveň sama sebou. Smer, ktorým by sa chcela uberať, jej bol jasný ihneď po tom, ako si vypočula podcast Odsúdení na neúspech, ktorý sa venuje rómskej téme a vznikal v spolupráci práve s našou organizáciou. Následne si už len hľadala možnosti a čoskoro našla super ponuku, ako šitú priamo pre ňu. Áno, tušíte správne, išlo o ponuku stať sa dobrovoľníčkou Človeka v ohrození v komunitnom centre v Kojaticiach.

„Brala som to ako možnosť zistiť, či je to naozaj ten správny smer môjho budúceho pôsobenia. Ak by som zistila, že áno, že ma to baví a aj sa na to hodím, tak ako perfektnú príležitosť sa niečo nové naučiť, spoznať nových ľudí a pomáhať tým, ktorí to potrebujú,“ objasňuje Miriam svoje premýšľanie nad ponukou.

Miriam, vľavo, sa venuje deťom, kým ich mamy maľujú dekorácie.

Dobrovoľníčkou je od decembra minulého roku a venuje sa ženám (aj ich deťom) v ženských kruhoch v rámci nášho projektu Rodová rovnosť pre rómske komunity. Ich hlavným poslaním je, aby sa Rómky dostali aspoň na chvíľu mimo svojich každodenných povinností, aby mali čas aj samé na seba, čas pobudnúť s priateľkami pri káve alebo čaji, byť tvorivé, kreatívne a spontánne (aké vlastne aj sú). Každé jedno stretnutie obsahuje časť, v ktorej sa s nimi Miriam venuje čítaniu textov a ich rozborom a druhá časť je tvorivá. Tá ich, samozrejme, baví viac.

„Ja sa prioritne snažím byť ich priateľkou a vytvárať im prostredie, v ktorom sa budú cítiť príjemne a rovnocenne. Samozrejme, ak so sebou na ženské kruhy privedú aj svoje deti, tak tým sa postarám o program, aby sa ony mohli venovať len a len sebe a svojmu programu,“ hovorí Miriam, ktorá sa každý štvrtok na ženské skupiny nesmierne teší, pretože aj pre ňu, rovnako ako pre ženy, sú formou oddychu od domácich povinnosti a v prípade Miriam aj od tých rodičovských. A čo jej dobrovoľníctvo ešte dáva?

Napĺňa ma šťastím a krásnym pocitom, že som nápomocná a že využívam svoj čas a energiu niekde, kde je to potrebné a chcené. Vďaka dobrovoľníctvu spoznávam rómsku komunitu tak, ako som ju doteraz nepoznala a pomáha mi to búrať predsudky, ktoré som mala. A v neposlednom rade ma to núti zamyslieť sa nad tým, ako dobre si žijeme, čo všetko máme a nie vždy si to uvedomujeme. Po každom jednom stretnutí odchádzam z Kojatíc s pocitom, že som urobila niečo super (a nie pre seba) a nesmierne ma to teší, je to prekrásny pocit.

Miriam Ondíková
Miriam občas plní aj funkciu miestnej kaderníčky :-).

Dobrovoľníctvo by odporučila komukoľvek, kto cíti, že chce pomáhať iným ľuďom. Je to podľa nej perfektne investovaný čas. Ak má človek odhodlanie sa do toho pustiť, nech to vyskúša, naozaj nemá čo stratiť, radí. Ona svoje rozhodnutie prihlásiť sa ako dobrovoľníčka ešte neoľutovala. Práve naopak, ľutuje, že s ním nezačala skôr. 

Zdokonaľujem si trpezlivosť, improvizáciu a zažijem pri tom aj kopec srandy

Matej Gimera sa k dobrovoľníctvu dostal ešte počas vysokoškolského štúdia v Bratislave. Býval so spolužiakmi na internáte, ostával im nejaký voľný čas, a tak sa rozhodli ísť na konkurz do istej študentskej organizácie. (Okrem toho na ňom ponúkali nápoje zdarma ,-).) Napokon v nej vytrval ako dobrovoľník šesť rokov. Momentálne pôsobí druhý mesiac ako dobrovoľník Človeka v ohrození v projekte zameranom na rozvoj digitálnych zručností v komunitnom centre Roškovce.

Matejovi zverenci sústredení na zadanie.

Okrem toho, že učím deti, dáva mi to aj pocit vlastnej zmysluplnosti. Sám sa popri tom veľa naučím, zdokonaľujem svoju trpezlivosť, improvizáciu a nadhľad. Učím sa pozerať na veci aj z pohľadu iných ľudí. A zažijem pri tom aj kopec zábavy. Napríklad, keď ma jeden malý žiak volá miesto Matej menom Samo, a ja stále netuším prečo. Alebo keď sa tento istý chlapec učil malé písané e, prechádzal som to s jeho rukou po tabuli asi trikrát za sebou. Potom to chcel skúsiť sám a miesto e napísal malé a. Spolu sme sa na tom zasmiali a on to, napokon, zvládol napísať správne a hádam si to aj dobre zapamätal.

Matej Gimera
Aby som bola spokojná, musím pomáhať

„Som tak vnútorne nastavený človek, že aby som bola spokojná, musím pomáhať,“ začína svoje rozprávanie o dobrovoľníctve Viera Psotková, ktorá je už taká naša „stálica“, keďže do komunitného centra v Plaveckom Štvrtku dochádza pravidelne už viac ako šesť rokov.

Čo predchádzalo jej dobrovoľníckej misii? Takmer desať rokov nepretržite sa starala o manželovu ťažko chorú mamu. Keď sa jej po svokrinej smrti zrazu uvoľnil čas, začala si hľadať informácie o ďalších možnostiach pomoci. Dočítala sa, že po takejto ťažkej životnej situácii by si mala dopriať aspoň rok pauzu. A presne tak aj urobila. Za dvanásť mesiacov načerpala síl a následne si začala hľadať dobrovoľnícke ponuky na internete. Keďže je vyštudovaná učiteľka prvého stupňa, k deťom mala vždy blízko, ale učiteľskému povolaniu sa kvôli slabému finančnému ohodnoteniu dlho nevenovala, rozhodla sa, že vyskúša ponuku ísť doučovať deti do komunitného centra v Plaveckom Štvrtku. Zavážila aj dobrá dostupnosť a rôzne vekové kategórie detí. Už siedmy rok tak Vierka pravidelne každý jeden utorok poobede cestuje z Dúbravky do Plaveckého Štvrtka, kde ju už netrpezlivo čakajú väčší aj menší žiaci. Kombinuje učenie s hrami a snaží sa doučovať deti zábavnou formou, aby nestratili pozornosť.

Vierka a jej malé zverenkyne počas doučovania hravou formou.

 „Za tie roky som doučovala všetky vekové kategórie, pripravovala som na prijímačky aj deviatakov. Dlhodobo spolupracujem s viacdetnou rómskou rodinou, v ktorej rodičom veľmi záleží na vzdelaní ich detí. Pri našich rozhovoroch rýchlo uznali, že iba  vzdelanie je šanca pre ne dostať sa zo začarovaného kruhu chudoby von. V rodine je len jeden chlapec, všetky ostatné sú dievčatá. On je teraz piatak a venujem sa mu už od škôlky. Aj jeho mladšie sestry doučujem. Veľmi ma teší spätná väzba zo školy, ktorú navštevujú. Vraj je to na nich vidno,“ približuje nám Vierka svoju dobrovoľnícku náplň.

Mám tie deti rada, teším sa na ne, nasmejeme sa spolu, veľa sa hráme. Aj problémy sa snažíme otočiť na humor. Mám radosť, že je s nimi veselo a poteší ma aj pozitívna spätná väzba zo škôl. Keď povedia, že deti, ktorým sa venujem, sú omnoho ďalej, popredu ako ostatné deti. Vtedy mám dobrý pocit. Pocit, že to má zmysel.

Viera Psotková

Keď z Vierky páčime nejakú milú historku, o ktoré určite v rámci dobrovoľníctva nie je núdza, ihneď si spomenie. „Raz za čas ich zoberiem do Malaciek na pizzu, oni to majú veľmi radi. Počas teplej jari sme takto spolu sedeli vonku na terase a kŕmili sa, pristavil sa pri nás majiteľ, chvíľu sme sa spolu bavili. Potom prišla čašníčka a s deckami si povymieňala hudobné tipy. Bolo to veľmi príjemné posedenie. Keď som išla zaplatiť, dozvedela som sa, že netreba, vraj účet je už uhradený. Pri vedľajšom stole sedel majiteľ stavebnej firmy, ktorý ho za nás zaplatil. Registrovala som, že vedľa sedí niekto, kto sa na nás občas pozrie a pousmeje, ale vôbec som si nezapamätala jeho tvár. Mrzelo ma to, lebo ak by som ho náhodou stretla nabudúce, mohla som mu za toto pekné gesto poďakovať. Ľudsky ma to veľmi potešilo, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedia v tichosti urobiť iným radosť.“

Vierku takto zachytil mobilom jej malý žiak, ktorému sa venuje od škôlky, už viac ako šesť rokov.

A komu by Vierka odporučila dobrovoľníctvo? „Každý človek sám najlepšie vie, či je na to predurčený.“ Ak vás teda niektorý z našich príbehov oslovil a cítite, že aj vy by ste mohli nezištne dávať, môžete sa ozvať nášmu koordinátorovi dobrovoľníkov, Martinovi Hoľkovi.

martin.holko@clovekvohrozeni.sk
+421 948 208 806

Tu môžete vyplniť dotazník a my sa Vám ozveme: LINK

Budeme sa na Vás tešiť!

PS: Momentálne hľadáme do Roškoviec učiteľku alebo učiteľa anglického jazyka.

Zdieľaj na:


Niečo z našich noviniek